Slovenská otázka: je Slovensko „krajinou nepravidiel“?

Slovensko je skôr „krajinou nepravidiel“ ako právnym štátom, približuje esej Martina Škublu. 


Text, ktorý vznikol v januári tohto roku, v  pamfletickom tóne mapuje slovenskú národnú povahu a aj s pomocou postrehov o nej sa snaží osvetliť, prečo ekosystém práva nie je svetom, v ktorom by sme sa „cítili ako doma“. 


O klanovej štruktúre slovenskej spoločnosti, či o mŕtvom pokoji jej elity píše autor s cieľom demonštrovať, ako nedostatok skutočnej a úprimnej diskusie o veľkých, ale aj chlebových témach práva a spoločnosti umŕtvuje normálny vzťah nášho politického spoločenstva k svetu všeobecne platných pravidiel a  otvára tak cestu skratkám a spoločenským dobrodruhom. 


Tieto úvahy zároveň ilustruje konkrétnymi prípadmi systémových zlyhaní slovenského právneho štátu. 


Každopádne bez diagnózy niet liečby a povedané s nestorom surrealizmu André Bretonom, pravda vždy len získa, keď sa vyjadrí urážlivo (a nie iba „uvážlivo“). Aj preto treba bez príkras poznať a pochopiť dôvody, prečo je naša republika menej priestorom vlády pravidiel a viacej priestorom, kde vládnu jednotlivci, či skupiny podľa svojich „pravidiel“.  Či krajinou „ústavného neporiadku“ (R. Procházka) alebo – ako rezumuje autor – až surreálnou „krajinou nepravidiel“.



O práve, v ktorom sa necítime doma (namiesto úvodu) 


Tento text je tak trochu pamfletom, takže miestami preháňa. Ale niekedy treba stereotypne vnímanú skutočnosť nasvietiť ostrým svetlom, či kalné vody rozčeriť. Lebo inak aj jasné veci môžu nášmu poznaniu uniknúť, prípadne môžeme bližšie poznávanie odmietať z obavy, čo sa dozvieme. Navyše, čo keď je to ešte horšie, ako tušíme?


Na slovenských právnických fakultách sa nepochybne učí o právnom štáte dosť na to, aby ich absolventi rozumeli, čo to pre štát aj spoločnosť znamená vláda práva. Hoci zlomyseľník si pri súčasnom „rešpekte“ slovenskej spoločnosti k držiteľom akademického právnického titulu zrejme povie, že v rukách právnikov sa aj tak vláda práva spravidla premení vždy len na vládu právnikov samotných. Ako ilustruje aj jeden výkrik na internete, „veď beztak každodenné nastavenie parametrov našich životov drží pevne v pazúroch vláda  právnikov a technokratov moci“.

Neprijímanie práva ako svojho priestoru, resp. ako priestoru, v ktorom máme právo sa cítiť doma, i keď len ako ilustrácia v podobe anekdoty, či kolektívneho pohundrávania, už čosi o vzťahu našincov k systému platného práva predznamenáva. Podobne, ako sa neučíme dýchať, pre sociálny rozmer jedinca platí, že chápanie sveta pravidiel a jeho zmyslu pre spoločnosť by sme mali mať tak trochu v kultúrnych „génoch“, či mémoch. Základy ukotvené v kolektívnej pamäti spoločenstva by mala následne výchova a socializácia potvrdzovať a rozvíjať.


Samozrejme každé spoločenstvo disponuje základmi rôzne pevnými, či vratkými. Navyše polčas spoločenských zmien, ktoré obracajú naruby starý sociálny poriadok, sa neustále skracuje, čo medzigeneračný prenos kultúrnych vzorov oslabuje. S postojom Slovákov k právu však v jadre nie je niečo v poriadku bez ohľadu na „sociálnu kinetiku“ ostatných desaťročí a sme v tom viacej ostrovom v mori civilizačných a iných externých vplyvov, ktorým inak podliehame, než sme si ochotní priznať. 


Dôvodom, prečo je naša krajina menej priestorom vlády pravidiel a viacej priestorom, kde vládnu jednotlivci, či skupiny aj napriek spoločným pravidlám, či podľa svojich „pravidiel“, sa venujú nasledovné riadky.



Slovenská otázka – oportunisti či „jánošíci“?


„Pán dozorca, to je slovenská otázka, o tom nebudem s vami diskutovať.“

neznámy mukl z Jáchymova podľa spomienok F. Mikloška


František Mikloško odmalička počúval, že existuje „slovenská otázka“. „Otvorene ju nikto nevyslovil, ale stále ju bolo cítiť. Historicky stelesňovala zápas o bytie a zmysel existencie Slovákov v obkolesení väčších národov a kultúr.“ V čase samostatnosti mala „slovenská otázka“ v tradičnom pojatí zaniknúť. Mikloško však dodáva, že v inej verzii pôvodná slovenská otázka stále rezonuje. 


Cituje Petra Zajaca, ktorý hovorí: „„Slovenská otázka dnes znie, či Slovensko má na viac ako na prežívanie.“ V odpovedi na otázku, či máme na viac, na pozadí spoločenskej mizérie, ktorá vyplávala na povrch v roku  2020, osciluje Mikloško medzi skepsou a žičlivým žartom o „sitnianskych rytieroch“, ktorí nás vari zachránia pred sebou samými (keď bude najhoršie).


Slovenskú otázku v Mikloškovom vydaní ako niečo, čo je nám osobité, pritom nezdeliteľné iným, ako zvrat, ktorým figliarsky odmietame poskytnúť vysvetlenie, prečo máme v kolektívnej pamäti diery po masívnej lobotómii, použijeme ako mostík (ani veľmi nie oslí) k úvahám niektorých slovenských intelektuálov o slovenskej povahe a národnom charaktere. Úvahy boli vyslovené v 20. storočí, v časoch, kedy slovenský národ prežíval obdobie puberty a rannej adolescencie, pred nadobudnutím štátnej samostatnosti. Ale i tak sú aspoň sčasti použiteľné aj dnes a keď nie inak, tak aspoň ako pripomienka, z akých nohavíc sme to vyrástli.


Slovenskú povahu viac než výstižne vyjadruje známy verš z Mor ho! od Sama Chalupku: „pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom“. Slovák voči pánom repce, ba hundre, ale nehrnie sa ani do úloh „pána“, čiže do správy verejných vecí. Vie pána po „jánošíkovsky“ obrať, vie mu oportunisticky slúžiť, ale v panských topánkach mu je zaťažko chodiť. To často prenecháva všelijakým dobrodruhom medzi sebou a len zriedkakedy tej skutočnej elite.


Vladimír Mináč sa k téme vyjadril pred polstoročím pokusom o formulovanie nového národného mýtu takto:


„Nie sme národ holubičí, sme národ plebejský“ (a ďalej si už požičiava citovaný verš od Chalupku). Aj preto naše dejiny nie sú „dejinami kráľov a cisárov, vojvodcov a kniežat, víťazstiev a dobytých území“, avšak „nemáme čo smútiť za takzvanou veľkou históriou: je to história veľkých lúpežníkov“.


Táto falzifikácia národného údelu v dobrých štúrovských tradíciách (povedané s Ladislavom Kováčom), ktorá národu vtlačila pečať „ľudovosti“ a pripravila ho o odkaz časti historických elít, viedla k dejinnej lobotómii: zbavili sme sa totiž väzby na veľkú časť našich (spoločných uhorských) dejín.


A Kováč (v eseji z 80. rokov) pokračuje: „Len ak v nás niet dejinnosti, pocitu dejinnej kontinuity, môžeme sa ľahostajne pozerať na rúcanie bratislavskej architektúry – čože, veď nie je naša, my sme tu boli iba podnájomníkmi“. Nuž, po takmer 40 rokoch sa veľa nezmenilo. 


Napriek bezdejinnosti sme však – slovami Alexandra Matušku (1931) - zúfalo zahrabaní vo vlastnej (vlastnou rukou zjazvenej, sčasti amputovanej) minulosti: „My by sme bez minulosti, bez dejín nemohli žiť; úloha robiť dejiny by potom pripadla nám a na to my nie sme ...   Žijeme v minulosti, pre minulosť. My nie sme tým, čím sme, ale tým, čím sme boli, neboli sme ničím, teda nie sme ničím ... Naším heslom nie je bude, ako my chceme, ale bude, ako Boh dá!“


Mimochodom podozrievam Mikloška, že si prímer o sitnianskych rytieroch v kontexte záchrany pred marazmom súčasným, a to aj vládnym, vypožičal od Ľubomíra Liptáka, ktorý dávnejšie napísal, že „[u] nás je zakoreneným hriechom, že sa vôbec verí v nejaký starozákonný, alebo len v našich povestiach prichodiaci zázrak: že my Slováci – a čo by sme akokoľvek v lenivosti a hriechoch hnili, budeme akýmsi dosiaľ neznámym hrdinom vyslobodení, že my chcej-nechcej staneme sa naraz a bez všetkého pričinenia svojho veľkými pánmi, dostaneme vo vlasti svojej všetky slobody a práva, úrady, vojsko, ministerstvá atď.“. 


Práve pasivitu, štylizovanie sa do roly dejinnej obete, do úlohy predmetu a nie podmetu dejín, kritizujú tí, ktorí vidia, ako málo sa národ mení aj naprieč epochami, ako si nekladie otázky, prečo sa stalo to a tamto, a kto bol zodpovedný, či nie náhodou aj my. Ale bol by z obete hriešnik a to neslobodno.


Lipták píše o komunistických mučiarňach a koncentrákoch v 50. rokoch takto: „(...) ľudský rozum sa nepozastaví nad tým, kde sa vzali sadisti, nezodpovední sudcovia a krvilační a mocou zaslepení politici. Takíto ľudia sú a čakajú v pozadí na svoju príležitosť vždy a všade. Koreň problému, ktorý ostane aj potom, keď zmiznú zo scény, je to, prečo sa státisíce ľudí, aj keď s pochybnosťami, ale predsa len s istou dávkou súhlasu dívali na (...) záplavu krivdy a nehumánnosti všade okolo seba.“. Nuž a v rokoch 1989, 1998,  2018 a rokoch, čo prišli po nich, možno – hoci v menšej miere - na „koreň problému“ poukázať znovu.

 

Ako bez falošnej žičlivosti opísať náš národný charakter? Osciluje odpoveď na slovenskú otázku medzi liptákovským oportunizmom a jánošíkovstvom alebo matuškovskou úctivosťou (nie úctou) a grobianstvom, keďže (Lipták): „[v]nútorná rozpornosť cieľov, ktoré si [slovenská] spoločnosť vytyčuje, a metód, ktorými sa to v praxi dosahuje, vytvárajú istú rozkolísanosť, pohyb medzi krajnosťami ...“?


Je ďalej pravdou, že v časoch historického zlomu nástojčivý dopyt po odpovediach, rýchlych, úderných a príťažlivých, len aby boli a aby zaplnili prázdno vyvolané aktuálnym zneistením národa s historicky plytkými koreňmi jeho sebavedomia a sebaúcty, vedie k dôverčivosti voči prorokom, ktorí odpovede prinášajú, čo vo výsledku cieli k tomu, že sa zase len popálime?


A že sa kyvadlo dejín v duchu Liptákom opísanej „rozkolísanosti“ aj preto vychyľuje na opačnú stranu a spoločnosť (aj časť jej „elít“) ju v tej neprirodzene vychýlenej polohe vytrvalo udržuje aj za cenu straty energie, ktorá by mohla byť rozumne a v záujme celku využitá inak? 


Ale keďže ide o  otázky, do ktorých sa ako do tajomného šatu halí akási nevysloviteľná, iracionálna slovenská podstata, ostaňme zatiaľ len pri nich.



Slovensko na pomedzí - stratené v preklade (návodu ako vytvoriť štát) 


Ako národ sme sa nominálne do podoby „podmetu dejín“ utvorili v 20. storočí, viac v jeho druhej polovici, ale nie sme preto „prokomunistickí“. U nás nie sú vášniví bojovníci na barikádach, revolucionári, my sa až následne pridávame k „prúdu“ a tak to bolo aj s komunizmom. 


Maďari mali neskôr (za Kádara) svoj gulášový socializmus, v našej podstatne zriedenej verzii „guláša“ (husákovská normalizácia) bolo menej súkromnej iniciatívy, avšak o to viac oportunizmu. A v česko-slovenskom porovnaní aj menej ideológie a nespokojnosti s režimom. Ako odpovedá v knihe rozhovorov Mikloško Štrasserovi: „na Slovensku sa nikdy hlbšie nezakorenila nijaká ideológia. Ani fašizmus, ani komunizmus.“


Podľa Juraja Marušiaka vďaka parochiálnej politickej kultúre socialistického Slovenska, aj s jeho klientelizmom, išli v normalizačnej ére politické perzekúcie na polovičný plyn v porovnaní s odbojnejšími Čechmi (ešte že nám česť zachraňovala tajná cirkev). Politický režim si s bežným životom rozvíjajúcej sa konzumnej spoločnosti 70. a 80. rokov našiel svoj modus vivendi a pokiaľ sa dalo, si neprekážali. Veď aj úlohu normalizovať u nás prevzali často práve pôvodne reformné kádre (Husák, Colotka).  


Prevratom v 89-om sme sa ocitli v priestore, v ktorom bol slovenský – donedávna - ľud konečne nahradený (štátotvorným, politickým) národom, ale to ľudové, naivné a voči štátu nedôverčivé ostalo. Občiansku spoločnosť sme odmietali, keďže najprv by sme ju museli vybudovať.


Politika je skrátka panské huncútstvo a spolky sú čertove volky. To sú riadiace idey slovenského spoločenského života. Civilná spoločnosť, stojaca na dobrovoľníctve a spolčovaní, majúca iné záujmy ako sebecké, klanové, u nás zakoreňovala len veľmi pomaly. 


Politika je od „polis“ – mesto (správa mesta), lenže naše najväčšie mestá boli v 19. storočí, v čase priemyselnej revolúcie, v cudzine (Pešťbudín), alebo boli multikultúrne (Košice a Prešporok). Vskutku sa zrejme hlavným mestom mal stať Turčiansky Svätý Martin, mesto národovcov. Áno, to je to mesto, ktorého najväčšou pamätihodnosťou je dnes (národný) cintorín. 


Naši murári vraj postavili Pešť, náš Štefan z Vrbovca „postavil“ Tripartitum Iuris, stavali sme to však zrejme pre cudzích, lebo veľkomestské bulváre postavené v cudzine počas priemyselnej revolúcie, keď sa strhli hradby, nemáme; u nás len tie hradby strhli. A namiesto tripartita máme „materiálny právny štát“, ktorý sa vynoril z hlbín slovenskej ústavnosti až vo chvíli, kedy „bolo treba“ zrušiť špeciálny súd. 


My víťazíme napriek protivenstvám, naším víťazstvo je aj prežitie, porážka. Už to, že sme vytrvali, zostali, je úspech. 

 

Na Slovensku nie je dosiaľ konsenzus, či sme boli tisícročie pod uhorskou porobou alebo sme uhorský štát spoluutvárali. V čom je ale zhoda, je že sme veľa trpeli a ešte trpieť budeme, viď Jozef Mak.


V dejinách, kde medzi Veľkou Moravou a štúrovcami zíva veľká diera, v ktorých sme adoptovali franského kupca Sama, ale vyhostili iné „inonárodné“ živly, ktoré pomáhali budovať stredoveké, či novoveké Slovensko, je našincovi bližší archetyp drotára, skúseného cestovateľa svetom, ktorý sa všade vynašiel, všetko zažil a doma je Prorok Rak, hoci číta z kalendáru otočeného naopak. Či Jánošíka, merajúceho od buka o buka, podľa svojej arbitrárnej úvahy rozdeľujúc ľudí na bohatých a chudobných, aby potom okrádal jedných  aj druhých. Nie sudcu, biskupa, vedátora, či nebodaj profesionálneho politika.



K nám aj koniec sveta dorazí neskôr


Ako nedávno napísal jeden novinár, „k nám aj koniec sveta dorazí neskôr.“ Nuž ale čo keď napokon dorazí, čo potom?


V iných štátoch sú vyslovované obavy, že súčasné usporiadanie moderných západných spoločnosti eroduje. Boja sa – jedni novomarxizmu a kultúrnych vojen, ďalší dopadov sociálnych sietí, globálnych korporácií, či pandémie. 


My však môžeme ostať pokojní. U nás nemá čo erodovať, u nás je len tenký náter doterajších presvedčení, my naskočíme na vlak nových ideológií (aj tak im nebudeme v kútiku duše veriť, len sa koriť), ktoré tu nebudú mať s kým zviesť boj, lebo kapitulácia doterajších poriadkov, či skôr neporiadkov nastane skôr, ako niekto namieri zbraň.



Slovenské elity a ich mŕtvy pokoj


Nie sú obhajcami právneho štátu proti tým, ktorí mu siahajú na krk. Útlosť a akokeby ustrašenosť slovenskej elity sa prejavuje tým, že sa málokto z odborníkov ozve, aj keď sa zo strany predstaviteľov štátu prekrucujú – práve v práve - jasné veci. Potom sa zdá, že je navonok všetko v poriadku, že veci bežia, ako majú, hoci je tomu presne naopak. 


U nás bol vždy nedostatok elít, ale prebytok elitárstva. Keď vznikala ČSR, boli sme v Prahe „pri tom“ skrze nášho Šrobára. Napokon po ňom ostal Bratislave názov, Tatrám Šrobárov ústav a národu nehynúci príklad slovenského intelektuála, ktorý skončil ako oportunista rozkročený medzi protichodnými režimami. 


Hlásime sa síce k iným, menej k nemu, o to viac nás vystihuje práve on. Veď práve Šrobár v pohnutých časoch roku 1919 – keď bol ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska - ukázal aj  náš vzťah k elite: 


„Teraz som videl, že československá vláda je v Bratislave vydaná na milosť a nemilosť.... "Viete čo?", hovoril som Brunnerovi, "soberte ihneď po Bratislave 1000 ľudí, špičky spoločnosti a predné osobnosti mesta a pošlite ich ihneď s eskortami do Luhačovíc, Terezína a Josefova ako rukojemcov. Začnite ihneď, do rána musí byť všetko prevedené." Brunner vykonal pečlive môj rozkaz. A keď som ráno išiel prechádzkou cez mesto, všade bol mŕtvy pokoj.“ 


Ten mŕtvy pokoj aj dnes, keď nám nehrozí invázia Bélu Kuna, zažívame s našou elitou. Nie je to neprítomnosť akejkoľvek diskusie, napríklad hurhaju, ktorý aj počas pandémie počuť nielen z nelegálnych krčiem, ale aj z klubov, kde sa - pod lampou - legálne čapuje aspoň intelekt. 


Aby nedošlo k omylu, zopakovať po iných aj rôzne zložité múdra, na to máme doma aj v zahraničí študovaných mudrcov, to vieme. Ale dať autentickú odpoveď na naše vlastné „jadrové“ politicko-právne problémy, na ktoré z cudziny, ani z toho Česka neodkukáme riešenie, ísť s kožou proti všeobecne prijatým klišé, či len voči ohlušujúcemu tichu mlčania o vážnych témach (napr. len tak, by the way, Lipšicova rekodifikácia „trestu“ v r. 2005) to už ide ťažšie. Osobitne, ak nie je spoločenská objednávka, ani na článok vypísaná grantová schéma.


Bieda elít je synonymum biedy chýbajúcej diskusie pred vážnymi spoločenskými rozhodnutiami, kedy sa improvizuje, lebo práve prišlo - čo? - no momentum. Hoci času na diskusiu dovtedy bolo dosť. Ako pred zrušením Mečiarových amnestií uviedla ministerka Žitňanská: „asi nie veľmi priaznivo (...) by bola prijatá aktivita vlády (...), keby sme tu povedali, tak ideme urobiť okrúhly stôl a poďme diskutovať (...). (...) v nejakom momente si treba aj politicky, rozumne a úprimne povedať, že ten priestor je tu a teraz (...)“.


A aktuálna smršť diskusných príspevkov k témam trestnej politiky a práva nezastrie skutočnosť, že ak by sme mali aspoň časť z toho „rozumne a úprimne“ verejne vydiskutovanú už skôr, diskusia, aj jej politická reflexia by dnes prebiehala úplne inak. 


Trestné zákonodarstvo má od ranných nultých rokov vyoperovanú základnú proporcionalitu medzi skutkom a trestom, čím – s pomocou tzv. odklonov - bola daná do rúk štátu časovaná bomba. Lenže sudcovia, profesori a žiaľ aj advokáti nehovorili dosť o tom, že ak sa trestné právo môže pre systémové chyby stať nástrojom pomsty (a väzba vyšetrovacou metódou), tak sa ňou raz stane. A tak nedávna revolúcia malých ľudí vo veľkých funkciách túto možnosť premenila na skutočnosť. 



Indiáni a Byzantínci


Po Žilinkovej návšteve v Moskve na oslavách ruskej prokuratúry vyvstala otázka ruských prameňov nášho konceptu právneho štátu. Je to ale iba zlomyseľná dezinterpretácia jedného spoločenského posedenia v krajine, kde zajtra znamená včera (a čo je na programe dnes, nikto nevie).


Rusko ako hrdý dedič byzantskej civilizácie so svojou riadenou demokraciou má na nástenke úplne iné heslá, aké vyhrávajú u nás. V Rusku je štát všetko, u nás závisí odpoveď podľa okolností a uhla pohľadu pozorovateľa. V teokracii je božstvo hlavou štátu, v Rusku je bohom cár gosudar, u nás pre zmenu je štát to cudzie, z ktorého krv netečie. 


Naša civilizácia je totiž viac papuánsko-indiánska, než byzantská. Klan, ktorý sa dostane k moci, si postaví v čiastočke štátu, ktorú okupuje, svoj stan ako Kaddáfí a stadiaľ spravuje vlastné kmeňové kráľovstvo, takú malú džamahíriju podľa svojho stanového, či stanného práva. Mimochodom, už keď sa Prešporok stal hlavným mestom Hornej zeme, tá Slovenskom a on Bratislavou, vládlo v ňom „stanné právo“ (vtedajšia mutácia právneho vírusu, dnes nazývaného aj núdzový stav).


Nás vystihujú kiksy skriptu filmových mayoviek: sme Indiáni s digitálkami preháňajúci sa po pláňach socialistickej Juhoslávie, simulujúc Divoký Západ. Mnohé prírodné národy nestihli dospieť do modernej podoby mestskej civilizácie, a tak dospievali skratkami, keď k nimi neúprosne zavítala Civilizácia. 


Užívajú výdobytky digitálnej doby, ale z modernity vnímajú len tie dva digitálne rozmery. Vedia na veci ukázať prstom (prst = „digitus“), zopakovať cudzie názvy, ale ich podstate nepotrebujú, či nechcú rozumieť. Kočujú vo svete moderných príležitostí a hoci svojim marginalizovaným komunitám vyčítajú parazitický spôsob života, sami sa nevedia zbaviť toho, že sú niekde na okraji moderného sveta, bez tušenia súvislostí, malí, nedôležití. A pokým sú inými nevidení, utrhnú si, čo sa dá.


Neriešime dilemu Západ alebo byzantinizmus Ruska, nemáme preferencie. Aj byzantský koncept vyžaduje nejaké hodnotové smerovanie, má svoj pátos, ideológov, oponentov, skrátka infraštruktúru. 


U nás nie je spoločnosť prerastená štátom, naša spoločnosť najprv musí dozrieť, aby ju mohlo vôbec niečo prerásť. My sme totiž stále len voľná asociácia klanov, ktorá nejakým zázrakom drží dokopy.



Slovensko - rozoklané klanmi 


My nemáme mentálne urbanizovanú spoločnosť, polis, v ktorej funguje politika (ako remeslo zamerané na správu vecí verejných). V našej non-polis spoločnosti fungujú klany. 


Klany sú amorfné, ale vytrvalé štruktúry, ešte aj v hlavnom meste nežijú Bratislavčania, ale Bratislavčanom sa všelijaké importované klany z najrozmanitejších dolín, hôľ a samôt vysmievajú, riešiac si tak frustráciu z hypotéky na nehnuteľnosť v „aglomerácii“ a dopravnú zápchu, ktorá ich s mestom spája.


Vidiek má viacero kladných čŕt: rešpektuje tradíciu, zvyk, solidaritu, rodinné vzťahy, vedenie obce podlieha neformálnej kontrole. To pod povrchom je dôležitejšie ako to formálne. Skupinová identita poskytuje ochranu proti svojvôli iných skupín, neformálne autority majú prednosť pred zákonom. Ale zato ten, koho vylúči jedna skupina a druhá neadoptuje, stane sa sociálnym páriom. Ak sa neodsťahuje ...


Čo mentálne neurbanizované spoločnosti vystihuje, je nedostatočné rozčlenenie rolí v sociálnom živote. Ide o spoločnosť tribalistickej mentality, ktorá člení ľudí podľa skupinovej identity, nie podľa ich objektívnej roly v spoločnosti, nálepkuje, má kategórie „naši“, „vaši“, „my“ a „oni“. Solidarita voči našincom a dešpekt k ostatným vedie ku kognitívnym skresleniam, keď nerozumieme inej reči ako reči nášho kmeňa. 


V kmeňovo rozoklanej spoločnosti preživšej v modernej digitálnej dobe ide o boj symbolov, skratiek, hesiel, zjednodušení, ktoré nielen pomenúvajú, ale rovno odsudzujú. Spoločenský konflikt, daný súperením na ihrisku podľa pravidiel hry sa mení na arénu plnú prinajmenšom verbálneho násilia a z pozorovateľov sa stávajú fanúšikovia. Nikto nie je „mimo hry“ a „nad vecou“.


Príslušník kmeňa vie, že má za sebou solidaritu svojich. Ak je autorita centrálnej moci kolísavá a potreba vymedziť sa v zhode s vlastnými záujmami silná, kmeňovo orientovaný predstaviteľ centrálnej moci (napríklad hlavný strážca sudcovskej legitimity) sa nehanbí tvrdiť, napísať, poprieť to, čo by bez „kmeňa“ za chrbtom nepovedal. Nehanbí sa pravidlá, ktoré platia pre všetkých, uplatňovať tak, aby sa to hodilo jeho „kmeňu“.


Tribalistický koncept nie je o absencii pravidiel, ale o pluralite paralelných spoločností, z ktorých má každá vlastné hodnotové a regulačné rámce. Tie s pravidlami platnými pre všetkých „tvorivo koexistujú“, podľa toho, ako sa to tomu-ktorému „kmeňu“ hodí.


Právo je univerzálny model, nedokonalý zo svojej podstaty, ktorý zaisťuje slobodu aj poriadok: slobodu proti poriadku a poriadok proti slobode. Je to často nudné ihrisko zlaďovania záujmov. Aj preto zvádza mnohých skrátiť si bežecký ovál nejakou skratkou cez vrhačský sektor. Od toho sú rozhodcovia, aby to postihli a diváci, aby pritom pískali. 


Ak sa ale nedeje ani jedno ani druhé, každý si po tomto „štadióne“ chodí, kade sa mu zachce. Ono to síce nemusí byť nutne chaos, ale pravidlá už majú iných strážcov a sú rýdzo pragmatické, chránia len skupinky, ktoré na štadióne nechcú prísť k úhone.   


V klanovej spoločnosti (o tej je reč) existujú tiež pravidlá, viac však „drajvované“ pragmatizmom a účelom než „ars boni et aequi“. Rozporné záujmy klanov nezjednocuje spoločný duch urbánnej spoločnosti, chýba v nej étos polis. Klanová spoločnosť je v pravom zmysle pluralitná, keďže je v nej nie jedna, ale viacero „spoločností“.     


Štát je potom ani nie slabý, ani nie silný, ale iný. Nakoľko politická trieda, okupujúca štát fakticky môže vytvoriť jeden alebo viacero klanov, medzi ktorými sa môže rozhorieť neľútostný frakčný boj (ako vidíme napr. dnes pri súdnej mape, keď viac-menej voči jej aktuálnej podobe stojí takmer celý súdny stav). 


A klanom môže byť aj osadenstvo časti štátnych orgánov, s pudom sebazáchovy a vlastným záujmom udržať sa pri moci (sudcovia, ministri, obyčajní poslanci, aj na nich závislí kamaráti).


 

Cnostná menšina – klan 007


O čo je spoločnosť menej univerzálna a viacej klanová, o to ľahšie ju môže infikovať vírus „cnostnej menšiny“. V podobe tézy ako „systém nie je dôležitý, ale ľudia“. Ľudia sú nepochybne dôležití, najmä búrači. Hoci im často, kým zasanujú stavbu starého „Systému“, stavebné povolenie na ten nový vyprší.

 

Cnostná menšina sa snaží démonizovať stav destability aktuálneho systému, či systém samotný, aby ho mohla ovládnuť alebo nahradiť vlastným, čo sa jej ale málokedy do dôsledkov podarí. A ak áno, je to podobne ako chronická kožná choroba dlhodobý proces. 


V ponímaní cnostnej menšiny je jej vôľa k moci a jej morálny kompas tým, čo má slúžiť na interpretáciu pravidiel, ktoré budú platiť aj pre iných. Dopredu ju ženie však často len obmedzenosť fanatikov.


Každý systém podlieha chybám a zlyhaniam, ale ak sa na jeho liečenie podujme cnostná menšina, je výsledkom úradovania výboru pre verejné blaho len rozvrat a zmar. V lepšom prípade z nich budú históriou zaevidovaní revolucionári.


Zárukou nezlyhávania systému je rozdelenie moci a systém jej kontroly. Obmeny ľudí v systéme môžu ňou byť až v druhom rade. A každý, kto so zmenou ľudí v systéme nahradzuje aj systém, spravidla betónuje nový systém proti nahradeniu „jeho ľudí“ v budúcnosti niekým iným. Cnosť predsa ani v budúcnosti nemôže zosadiť z trónu nejaký nehanebník z iného klanu. Inak by bola zahataná cesta k „nebu na zemi“. To že prekračujeme plnú čiaru, neva, my to ako Bašternák nerobíme na Veyrone, ale na služobnom Superbe a nejde nám pritom o peniaze. 



Susedovi nech zdochne koza – riadiaci princíp slovenského ústavného neporiadku


Slovenská dedina Jozefa Maka verí – povedané s Procházkom – v zero sum game, nie vo win win scenár. Ak niekto dosiahne šťastie, úspech, druhý musí nevyhnutne prehrať. 


Národnou misiou je prežiť, nie vo fér súťaži uspieť, cieľom je vytrvať napriek neprajníkom, cudzím, či vlastným, nie dôverovať vo vlastné sily a spravovať vlastné veci. Ak by sme doma neprajníkov  nemali, doviezli by sme si ich. 


Právny štát je idea za horizontom bezprostredného záujmu slovenskej spoločnosti, je ako dezertná lyžička pri zložitom stolovaní, ktorú stravník vychovaný menzou používa, len keď predstiera móresy. Naše veci spravovali iní, to sú ich pravidlá, panské, nie naše. Demokratický spôsob výberu „pánov“ na tomto prístupe zmenil len málo. 


Rule of law alebo rechtstaat - je pre nás cudzí pojem: má síce nejaký obsah určený v učebniciach a teoretické texty o ňom plnia publikačnú kvótu doktorandov. Avšak význam tohto pojmu do reálneho života ako niečo samozrejmé a nie hrané nepreniká. Ibaže plní – ako pôvodom exotická idea z cudziny a preto vhodne abstraktná, aby sa za ňu všeličo dalo skryť – postranné ciele v boji konkrétnych záujmov (zrušenie špeciálneho súdu).

 

Naša „vláda pravidiel“ je totiž v skutočnosti vláda účelu nad pravidlami. Cieľ sa nevyvodzuje z vopred prijatých pravidiel, ale pravidlá sa podvoľujú vopred prijatému cieľu.


Idea právneho štátu bola tým nástrojom, ktorý aplikoval Ústavný súd, keď presadzoval ústavnosť proti Mečiarovej zvoli, za čo ho Mečiar označil za chorý prvok. Právny štát tak nevyrástol ako premiant v slovenskej právnej záhradke, súc zalievaný všetkými záhradníkmi, ktorí sa oň starali a nadobúdajúc tak postupne tvar stále pokročilejšieho „programového“ vybavenia štátu. 


Naopak, dostával konkrétne kontúry dané svojským právno-politickým vývojom na pozadí boja „dobrých a zlých“, keď obdobia uprostred bitky v parlamentnom bufete striedali tie, keď sedel zabudnutý v kúte.


Na étose boja dobrých a zlých nie je v zásade nič zlého, iba takmer všetko. Teda aspoň v spoločnosti, kde sa stúpenci „dobrých“ a „zlých“ striedajú pri moci, keďže zastupujú časti spoločnosti rozdelenej takmer „pol na pol“.


Formovaniu politických spoločenstiev pritom viac ako nezmieriteľný boj ich rozdelených častí prospieva cesta „mierneho pokroku v medziach zákona“. Najmä ak ten boj „dobra a zla“ na mocenskom kolbišti, v žiari reflektorov, často neodráža siločiary záujmov v zákulisí, či vo voličskej základni a pripomína tak skôr čínske tieňové divadlo.



Krajina pravidiel verzus krajina nepravidiel


V krajine pravidiel účel nesvätí prostriedky. Niekedy dokonca prehrajú všetci „účastníci hry“, keďže chceli obchádzať pravidlá a strážca im dal po prstoch (kauza Mělčák). 


Takže aj keď sa tomu mocní často bránia, ústavné  mechanizmy a verejná mienka uvedomelej spoločnosti  bránia v krajine pravidiel pravidlo pred účelom, ktorému nemá slúžiť.  


V krajine nepravidiel platí účel, cieľ cnostný alebo darebácky, ktorému sa pravidlá prispôsobujú. Inštrumentálna podoba právneho života prevláda a je považovaná za prirodzenú. Napríklad vládni poslanci sa vŕtajú v nose, šúľajú bez hanby tzv. prílepky a publikum, ktorému za predošlej vlády žalovali na oponentov pre ten istý hriech, im pri tom ale vôbec neprekáža (starší príklad – emisná daň Ivana Mikloša a spol. z r. 2010). 


A hoci otrasy a havárie právneho štátu zažívajú aj štáty s úctyhodnou tradíciou vlády práva, rozdiel oproti krajine nepravidiel tkvie predovšetkým v tom, že ich takéto zemetrasenia vyrušujú. V krajine nepravidiel však poniektoré seizmické aktivity v právnej nadstavbe spoločenského života prejdú úplne bez povšimnutia, ak teda nejde o záujmy dotknutých. Keď sa potom dotknutá skupina ozve, nemôže v zásade počítať so solidaritou tých, ktorých sa zmeny priamo netýkajú. Takí hája právny štát z princípu len tam, kde je jeho idea v úcte. Takže osamotené výčitky dotknutej skupiny sa v krajine nepravidiel javia následne iba ako obrana vlastných privilégií, na ktoré sa právom siahlo.


V krajine nepravidiel je teda choré praktické právne myslenie väčšiny celku, zasahujúc „plebs“ aj tzv. právnu elitu, keďže spoločenský život, ani kultúrne vzory účastníkov zájazdu k úcte k „všeobecnému“ právu nevychovali. Z materským mliekom sa v nej totiž nasáva, že právo je buď súbor nudných úradných nevyhnutností alebo doména fiškusov slúžiaca pod pláštikom hmly a nejasností k zadovažovaniu nezaslúžených výhod. 

 


Na návšteve v slovenskej právnej ZOO


Inštrumentálny charakter práva má u nás aj takéto podoby:


  • V tejto krajine ide v práve všetko ľahko, keď sa chce. Ústava sa dá zmeniť behom pár hodín, stačí len 90 poslancov, z ktorých väčšina zrejme nevie slovo „ú-sta-va“ ani len správne vyslabikovať, ale i tak sa k nej správajú ako Štefan H. svojho času k rozvrhu práce na najvyššom súde
  • Bezprostrednému uspokojovaniu náhleho pudenia žiadze politikov meniť ústavu nebráni nič – ani tradícia, ani zdržanlivá úcta k občanom aspoň ako k politickému publiku. Stačí „90“. Iba v krajine, kde sa ústava vyliala z koryta skrze iks novelizácií a iks špeciálnych ústavných zákonov, možno viesť doktrinárne dumky nad protiústavnosťou ústavných zákonov (pardon, ešte v Česku, ale tam išlo o jednu konkrétnu výnimku). Ešte že takéto neslušné myšlienky 90-ka v decembri 2020 zatrhla ...
  • ... a následne na pamätnej schôdzi, ktorej konanie vo fóliovníkovom režime umožnil subalterný  úradník Mikas, 90-ka schválila stav núdze ako inštitút perpetuum mobile, s účinnosťou okamžite (keďže zajtra by už bolo neskoro). Ako dr. Procházka diagnostikoval, ide tu o: „(...) roztrieštenie majestátu ústavy pod úroveň, nad ktorou by ešte mohla ašpirovať na nejakú symbolickú úroveň (...).  (...) ak spoločenstvu chýba totem a referenčná báza na úrovni pravidiel, nahrádza túto absenciu morálneho a právneho etalónu inou Ur-normou, napríklad v podobe „účel svätí prostriedky“, „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, „urvi, čo sa dá“ (...)“. Ibaže tým totemom je – prepytujem – tá roztrhnutá fólia, za ktorou levitovali covidom nakazení poslanci, vystihujúca tak to predstieranie hry na pravidlá práve tým, ako bola predstieraná ich izolácia.
  • Ale zaujímavá je aj ad hoc legislatíva - zákony, ktoré uspokojovali potrebu vylepšiť si pozíciu v  súdnom spore, či inej konkrétnej veci, ktorá sa nevyvíjala podľa očakávania štátu. Odlišnosť oproti svetu nie je v tom, že by ad hoc zákony nemali, ale v primitívnosti motivácií a hrubosti prostriedkov ich presadenia. Či už išlo o Lex SPP, Lex Tipos, Lex Frucona, Lex Okoličány. Alebo o absurdný pokus ministerky Žitňanskej skrze Lex  Školstrav umožniť štátu podať druhé dovolanie v prehratom spore (hoci stačilo, keby minister Lipšic včas podal ústavnú sťažnosť). Exministerka o osem rokov na to prispela do zborníka o ad hoc legislatíve, o Školstrave však nenapísala. V r. 2015 bol prijatý ad hoc zákon o exekučnej imunite teplární reagujúci na konkrétny exekučný titul, ústavný súd ho však podobne ako Lex Frucona zrušil.
  • Ďalšie pravidlá sa uplatňujú, aj keď boli zrušené: adresát si totiž buď zmenu nevšimol alebo ju odmieta uznať. V 90. rokoch ústavný súd zrušil liečebný poriadok, lebo nebol zákonom, ale len vládnym nariadením. Úradníci však vyhlásili, že ho aj tak budú používať. Ako je to možné, keď výrokom ústavného súdu stratil účinnosť, vysvetlili tak, že veď je platný. Darmo sme sa ako študenti práva učili, že platný predpis, ktorý nie je účinný, účinky nevyvoláva, úradník bol pán.
  • A tak hoci mu bola odobratá účinnosť pre nedostatok zákonnej formy, liečebný poriadok sa používal napriek nedostatku akejkoľvek formy. Tým klesol práve na tú úroveň formy prameňa práva, ktorá slovenskému štandardu právneho štátu postačuje: na úroveň „administratívnej obyčaje“. A po viac ako pol roku, keď zanikla aj „bezúčinná“ platnosť pôvodného nariadenia, toto nariadenie nový zákon o liečebnom poriadku „zrušil“. Čím dovŕšil túto legislatívnu frašku, keďže už rušiť nebolo čo.
  • Ale aj v ostatnej dobe je ústavná hierarchia tvorby noriem prevrátená. Faktické prevládlo nad formalitami typu na čo možno použiť zákon, k čomu vyhlášku, kto schvaľuje obmedzenia dotknutých základných práv počas núdzového stavu atď. Jedno z donedávna najdôležitejších pravidiel koronalegislatívy - Covid automat – bolo prijaté (a menené) obyčajným uznesením vlády a nie je právnym predpisom, hoci ako právny predpis bez problémov fungovalo. 
  • Tvorba koronapredpisov sa vôbec riadi Dobšinského prostonárodnými povesťami. Opatrenia a vyhlášky hlavného hygienika sú de facto  „epidemiologickými zákonmi“, de iure však podzákonnými hybridnými aktmi na spôsob Ženského žartu. Sú totiž ani oblečené, ani nahé tak hľadiska formy (právny predpis verzus nepredpis, rozhodnutie), obsahu (originálne upravujú vzťahy, hoci ide o obyčajný „vykonávak“; upravujú podmienky počas „núdze“, hoci to má robiť vláda), ako aj spôsobu ich prijímania (hygienik ich schvaľuje, aj neschvaľuje). 
  • Čiže ministri na tlačovke princípy mikasovských opatrení oznámia, hygienik vykoná, a tak opatrenia či vyhlášky vydáva formálne ten, kto ich reálne neprijal a je v exekutíve niekde v tretej hierarchickej vrstve. Ale veď delegujme kancelárovi národnej rady prijímanie zákonov na odporúčanie poslaneckého grémia, ak sa plénum nevysloví opačne. Ušetríme na elektrike pri hlasovaní.
  • Súdnictvo (aj ústavné), s výdatnou nepomocou platného práva, nenašlo za dva roky spôsob ako vykonávať efektívnu kontrolu hypertrofovaných pravidiel prijímaných proti šíreniu epidémie, ale aj proti podnikaniu a bežnému spôsobu života, ktorá by sa konala – povážte tú drzosť - na podnet bežných užívateľov práva. A nielen na občasný podnet majiteľov ústavnej legitimácie k ústavnému prieskumu právnych predpisov in abstracto. Zlyhanie kontroly ústavnosti a zákonnosti týchto aktov je hanbou; tragédiou je však to, že toto zlyhanie za dôvod na zahanbenie pokladá u nás len málokto.
  • K tomu sa viaže jedna anekdota: jedného dňa prokuratúra vytkne parlamentu, že zákon nedostatočne rieši splnomocnenie pre hybridné akty hygienika. Parlament vec vyrieši tým, že akty, ktoré tým ale materiálne neprestanú byť problémom, formálne oblečie do košieľky právnych predpisov. Super, forma je vyriešená, upozornenie opísané z článku na internete námestníčkou generálprokurátora „vybavené“ a bežný občan, ktorý mal dovtedy mega komplikovanú cestu k prieskumu týchto aktov, sa ich prieskumu už pre istotu nemôže dovolávať vôbec.
  • Prejavom osobitostí národného charakteru právneho štátu je pragmatizmus jeho strážcov. Dovolacie senáty boli zavalené civilnou agendou, a tak sme tu mali rozhodnutie veľkého senátu, ktorý vysvetlil, že poradie písmeniek v paragrafe s dovolacími dôvodmi určuje ich prioritu a že využitím jedného dôvodu prichádzam o možnosť použitia toho s visačkou neskoršieho písmenka. Absurdita, ktorú ukončil ústavný súd, nemala trvať ani jeden deň – civilný sporový poriadok nie je kávová sadlina a aj jeho výklad, hoci účelový, by mal zachovávať aspoň estetické kritériá a elementárnu dôstojnosť. 
  • Zaujímavé sú riešenia tzv. systémových porúch práva. V niektorých prípadoch dlhodobo „systémovo“ porušujú štátne orgány určité pravidlá do tej miery, až sa ich porušovanie stane novým pravidlom. Až môže mať neskôr rozhodca dilemu, ako prípadný spor odpískať, lebo by mohol vytiahnuť práve tú niť, kvôli ktorej sa všetko rozpára. Veď hádam nie že fiat iusticia, pereat mundus!? A tak niekedy naša právna prax je skôr akoby  zážitkovým zájazdom v slovenskej právnej ZOO určeným pre zahraničných študentov práva, aby videli rôzne živočíšne formy životaschopných kompromisov medzi právom a „spoločenskou nutnosťou“.
  • Príklady z procesu: ministerstvo spravodlivosti vyhlási, že pravidlá prideľovania súdnej agendy vylučujú, aby agendu odchádzajúceho sudcu prevzal vopred určený novopríchodí sudca, lebo veď e-podateľňa a náhodný výber. Na lavicu mediálnej hanby posadí predsedníčku najvyťaženejšieho okresného súdu. Avšak na usvedčenom súde sa takéto prípady riešia aj ďalej za frflania preťažených sudcov pomerom prerozdelenia v e-podateľni napríklad 9 : 1 - nový verzus starí sudcovia. Zákon sa už neporušuje, ale „iba“ obchádza. A navyše na niektorých iných súdoch, ktorých predsedovia nečítajú noviny, funguje naďalej ten model, ktorý ministerstvo skritizovalo (a nerobí sa s tým nič).
  • Na jeseň 2021 vyvstane otázka, či vo väzobnej agende nie sú prítomné tzv. vláčiky, dohodnutí policajti – prokurátori - sudcovia. Na Hegerovej komisii pre obnovu právneho štátu napriek jasnej judikatúre vzíde bizarný nápad, že utajme rozvrhy služieb, aby vláčiky či iné podobné neresti už neboli. Zákon sa nezmení, avšak najšpeciálnejší súd prestane niekedy na sklonku roka 2021 rozpisy pohotovostných služieb zverejňovať, hoci to platné právo očakáva.
  • Na to že opatrenia hygienikov vychádzajú na poslednú chvíľku a do hláv ich tvorcov do poslednej chvíle zrejme nevidia ani oni sami, sme si zvykli. To že sa ale bude fixlovať s účinnosťou predpisov, ktoré vyjdú, hoci len pár hodín po ich účinnosti, v Zbierke zákonov, je ešte silnejšia káva. Avšak to, že to trápi akurát jedného (hoci prominentného) blogera  a ... no reaction ..., je ukážka zdrapov úcty, ktorej sa u nás teší právny štát.
  • V krajine zároveň boj za trestnú spravodlivosť nahradil pomaly náboženstvo. V tom štáte, kde už 16 rokov trestní sudcovia do veľkej miery ako „ústa zákona“ aplikujú pravidlá pre ukladanie trestov na spôsob ruského sčotu. Taxatívny výpočet, ako aj rovnaká váha významom rozdielnych poľahčujúcich, či priťažujúcich okolností urobili  totiž z určovania primeraného trestu odňatia slobody intelektuálnu úlohu na úrovni tretej ľudovej, čím navyše nahradili do značnej miery súdenie. A za tie roky nebolo počuť sudcov, že sa za takéto pravidlá hanbia, keďže ponižujú majestát spravodlivosti.
  • No čo už v krajine, kde je základná výmera trestu za vraždu takmer rovnaká ako za najprísnejšiu formu tzv. legalizácie (do 20 rokov) a nižšia ako za skutok vydierača, ktorí hrozí nevernému manželovi vyzradením, ak mu nezaplatí 133 000 Eur (20 až 25 rokov alebo doživotie). Korunu tomu nasadzuje fakt, že iniciátor tohto sadzobníka, ktorý určil takto svojským spôsobom hodnotu ľudského života, je dnes vo výkone podmienečného trestu odňatia slobody za skutok usmrtenia a súčasne vedie úrad verejnej žaloby, ktorá stíha okrem iného aj s hrozbou uvedených sadzieb – podobné legalizácie aj vydierania.



                                                                      Zopár diagnostických zistení (o krajine nepravidiel)


                                                                      Tak si to teda zhrňme: v krajine nepravidiel pravidlá platia len potiaľ, pokiaľ napĺňajú účel, ktorý majú sledovať. 


                                                                      Niekedy ten účel určujú darebáci, inokedy cnostní ľudia, ktorí vraj presadzujú spravodlivosť proti darebákom. Účelovosť tvorby a aplikácie práva však robí z právneho štátu darebácky bez ohľadu na zafarbenie účelu.


                                                                      Nemení sa totiž „kvalita“ takto vytváraného subštandardu, keďže takéto pravidlá, resp. prax ich uplatňovania sú len nástrojom dosahovania cieľov mocných. A na partikulárnosti ich cieľov nič nemení ani to, či štát uniesli, alebo či sa štátu zmocnili, aby údajných okupantov vyhnali. 


                                                                      Hoci marx-leninská knižná produkcia už za tridsať rokov skončila v antikvariátoch, či v zbere papiera, pre marxistické pojatie práva máme stále slabosť. Právo je súčasťou „nadstavby“ a prostriedok vládnuceho klanu na podmaňovanie si klanov ostatných. 


                                                                      Kantovský ústavný štát je zväzkom ľudí na základe práva a jeho obsahom sú zákony, na ktoré treba klásť morálne požiadavky. V katovskom „právnom“ štáte ľudský živočích v duchu „sociálnej biológie“ prenáša aj do právneho usporiadania gény sebectva: právo je tak nástrojom násilia a násilie je recipročne nástrojom práva. 


                                                                      A slovenské katovské špecifikum prináša ešte niečo navyše: tým je dokatované právo, ktoré sa tak stáva samo objektom násilia a nahradzuje ho tak kadejaké para-právo. Slovenskí mocní skrátka nepoužívajú obrúsok a príbor, keď držia mocenské hody a tak ich právne manévre často neznesú nieto kritéria etiky, ale už ani len etikety.


                                                                      Podľa slovenskej praktickej teórie právneho štátu je štát nezvestný, stratil sa na bojisku skupinových záujmov. Spolu s ním je nezvestný aj verejný záujem, ktorý je prítomný len ako pozlátka záujmov tých, ktorí sa aktuálne zmocnili vlády. 


                                                                      Takýto štát je potom len vládou mocenských klanov, ktoré sa delia v rôznej miere s účastníkmi „hry“ o dosiahnutú korisť. Medzi klany patria aj tzv. páchatelia dobra, keď sebastrednom rauši, mimo právny rámec organizujú slovenské antigénové SNP potom, ako sa ním lámanou angličtinou pochválili nemeckej kancelárke, nie však tým, ktorí k jeho zavedeniu z hľadiska práva (aj vlastných práv) majú čo povedať.


                                                                      Ale veď, ako povedal F. Mikloško o SNP: „možno práve v tom chaose a zmätku bolo v Slovenskom národnom povstaní to slovenské a národné“. Zrejme to isté platí aj o pokusoch ho v monumentalite a razantnosti napodobniť, či už v celonárodných opatreniach hygienickej správy alebo v iných „akciách“ dnešných vládnych „partizánov“.


                                                                      Rôzne klany pritom vnímajú štát, ako aj jeho obsahovú náplň – právne usporiadanie spoločnosti – inštrumentálne, ako nástroj, na ktorom si zahrajú svoju pesničku. Keby pritom ako koncertní hráči zvolili príliš svojskú interpretáciu husľového alebo klavírneho koncertu, poslucháči by nevydržali a ušli (navyše by žiadali späť vstupné). 


                                                                      Tvorba a interpretácia práva sa však nedeje na javisku, kde sa platí vstupné. A  za hlasy voličov sa v slovenských voľbách „kupuje“ len emócia kvázi športového zápolenia, nie právo na dodržanie programu. Vstupné, aj keby bolo, sa teda v politike nedá vrátiť späť a hľadiskom je celá krajina, ktorú rozumný človek nemá dôvod opustiť. A hlavne, nie vždy hneď poznať, že sa hrá falošne.


                                                                      Aby právny štát nebol len pozlátkou, musí mať krajina dostatočné elity, ktorým na právnom vedomí záleží. Tie musia byť právom nielen živené, ale musia ním aj žiť. Nemôžu napríklad starí mazáci ústavného práva legitimovať hromadné porušovanie zákonov s tým, že teraz sa ich uplatňovanie nehodí.


                                                                      Sudca Najvyššieho súdu USA Felix Frankfurter napísal: „Hoci je právo krehké a hoci je obmedzené čoby inštitucionalizované médium rozumu, je to všetko, čo stojí medzi nami a tyraniou nekontrolovanej vôle a krutosti ničím neobmedzovaných a nedisciplinovaných pocitov.". 


                                                                      Krehkosť práva, podobne ako porcelánu nie je však licenciou pre buranov, aby ho rozbíjali. Ono sa síce dá  stolovať aj s vojenským ešusom, ale ... Polarita štát – spoločnosť nadobúda pri oslabení úlohy práva iný vzťah: pôvodne produktívny konflikt medzi spoločenskou morálkou a právom, medzi autonómiou jednotlivca aj spoločnosti a povinnosťami občana voči štátu a v štáte už nemá podobu hry podľa pravidiel, ale zápasu, z ktorého sa rozhodca vytratil a v súboji skrížili zbrane nie práva a výlučne len záujmy.


                                                                      Neotvorená slovenská spoločnosť a jej nepriatelia (namiesto záveru)


                                                                      K. R. Popper – autor knihy „Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia“ - je niekedy označovaný za najväčšieho filozofa 20.  storočia.  Hoci mediálne zrejme známejším je jeho žiak George Soros, ktorý však názov „Open Society“ používa viac-menej ako obchodnú známku pre svoje spoločensko-politické aktivity. 


                                                                      Sir K. R. Popper je oponentom cnostnej, meritokratickej menšiny platónskej sofokracie, označuje ideálnu vládnu formu platónskej Ústavy za uzavretú, klanovú a totalitnú a proti nej stavia otvorenú a pluralitnú spoločnosť založenú na kritickom myslení a autokorekcii systému s využitím demokratických mechanizmov. 


                                                                      Popper sa zaoberá sporom „osoby“ verzus „inštitúcie“ – napätím medzi každodenným problémom ako vybrať najlepších do zodpovedajúcich funkcií verzus dlhodobou otázkou ako budovať spoločenské ustanovizne. Pritom poukazuje na Platónov omyl, keď ten drukuje v prospech výberu najlepších vládcov, avšak korektne nevyriešil zabezpečenie tohto výberu. Podľa Poppera je nemožnou misiou vládcov cielene „vychovávať“ a ich výber sa má v otvorenej spoločnosti prenechať demokratickému procesu aj s rizikom omylu.


                                                                      Podľa Poppera treba odmietnuť utopické pokusy a skôr je sa potrebné venovať postupnému zlepšovaniu spoločnosti, vedomý si ľudskej nedokonalosti. V otvorenej spoločnosti preberá človek za svoje rozhodnutia osobnú zodpovednosť, súčasťou verejného života sú však aj omyly a pády. Zásadná aj preto nie je otázka „kto bude vládnuť“, ale „ako zaistiť jeho odvolateľnosť“. Občan musí mať možnosť otvorenej kritiky akýchkoľvek vládnych opatrení a v prípade, že sú zlé, resp. odporujú demokraticky formovanej vôli spoločenstva, tiež možnosť ich korekcie  prostredníctvom výmeny vládcov.


                                                                      Popper varuje pred „platónskymi“ vodcami, ktorí sú „majiteľmi pravdy“ a nie iba jej hľadačmi, snažia sa dosiahnuť utopickú spoločnosť realizujúcu ideál najväčšieho dobra a vystavať spoločnosť „nanovo“. Takéto tendencie vedú k totalitarizmu, k spoločnosti, ktorá sleduje „šťastie“ celku, nie však jednotlivcov, k spoločnosti, v ktorej sa inštitúcie „nemýlia“, ale priestor pre osobnú zodpovednosť jednotlivcov sa minimalizuje.


                                                                      Popperove myšlienky zdanlivo prijímame, realita je však skôr opačná. Tú zosobňuje jednak v slovenskom politickom vedomí hlboko zakorenená utopická predstava, že spoločnosť (štát) sa dá postaviť nanovo, ďalej že iba časť vodcov je k tomuto účelu predurčených, tiež že tým predurčeným môže byť odpustené – pokiaľ ide o ich prešľapy - viac ako ostatným a napokon, že konkrétni ľudia na čele inštitúcií, tzv. „rozdieloví hráči“ spasia slovenský inštitucionálny svet a že kvalita inštitucionálnych pravidiel a stabilita inštitúcií je dôležitá menej ako ich obsadenie cnostnou skupinkou spasiteľov.


                                                                      Spasiteľský komplex ako súčasť  hodnotovej výbavy takéhoto „rozdielového hráča“ môže potom narobiť šarapatu, keďže výnimočná situácia si žiada výnimočné činy, ktoré však vo svetle pravidiel sú často len obyčajnými výčinmi. 


                                                                      Slovenská spoločnosť sa vyvíja, nie však popperovským smerom. V zásade tým potvrdzuje svoju uzavretú, kmeňovú mentalitu. 


                                                                      Český chartista B. Doležal v jednej zo svojich glos uviedol: „Demokratická politika by měla spočívat na vyrovnávání konfliktu zájmů ve společnosti v duchu spravedlnosti, a průběžném, nikdy nekončícím snižování hladiny nenávisti ve společnosti. U nás se však i po r. 1989 prosazovalo pojetí dějin jako nesmiřitelného střetu sil dobra se silami zla, který směřuje k vítězství dobra nad zlem a království božímu na zemi.“ Netreba veľmi hádať, ktorou cestou sa uberá dnešná slovenská politika.


                                                                      Bohumil Doležal v cit. texte z „postnečasovskej“ doby (r. 2014) vyzýval: „bránit nezávislost justice na politických tlacích, bránit politizaci „orgánů činných v trestním řízení“, keďže „… „Orgány činné v trestním řízení“ se v důsledku velké protikorupční revoluce staly samostatnou mocí ve státě s politickou vahou.“. 


                                                                      Uvedené tendencie, prítomné aj v súčasnej slovenskej  realite, by mali podliehať kritickej debate na patričnej kvalitatívnej úrovni. Enormný „protikorupčný“ dopyt po rýchlych výsledkoch niektorých vyšetrovaní však kritickú reflexiu u väčšiny hlavno-prúdových médií vymazal. Azda s výnimkou generálneho prokurátora, ktorý kritike z hľadiska údajnej politizácie svojho úradu podrobovaný je. Inak by sa totiž nemohol napríklad špeciálny prokurátor, ale aj šéf polície vyjadrovať ku konkrétnym vyšetrovaniam s použitím politicky vyhroteného slovníka bez náležitej mediálnej sankcie.


                                                                      Slovenská spoločnosť zaznamenala desiate výročie zverejnenia spisu Gorila a takmer desať rokov má aj recenzia knihy Gorila od Tomáša Němečka. Němeček v nej prorocky pomenoval aj dnešnú slovenskú realitu: 


                                                                      „(...) Do sveta tejto knihy zjavne nepatrí možnosť, že niekedy aj dobrí ľudia robia zlé veci (a naopak). (...) Nicholsonovým riešením je viera v "cnostnú menšinu", ktorá sa postaví Systému a poodhalí mafiu. Lenže čo ak nie je žiadna mafia? Len klany a jedinci zápasiaci v šerosvitovom prostredí bez pravidiel? Odpoveďou na takúto situáciu je presadzovanie kultúry pravidiel. Nicholsona nijako netrápi, keď "cnostná menšina" porušuje pravidlá (...).“ 


                                                                      Uvedené citáty (vážených) českých publicistov vystihujú ešte jeden rozmer slovenskej „kvázi otvorenej spoločnosti“. Napríklad podobná kritika, ako ukazujú hore uvedené citáty, v plnokrvných českých médiách bežná, sa v slovenskom mediálnom mainstreame nenosila a ani nenosí, takže nebolo čo citovať. A to vlastne signalizuje menšiu konkurenciu, existenciu tabu a napokon aj značnú straníckosť slovenských médií. 


                                                                      Médií – tých klasických a  mienkotvorných - je na Slovensku málo a ešte menej je v nich skutočnej originality. S určitou mierou zjednodušujúceho sarkazmu ich možno rozdeliť na tie, ktoré opisujú cudzie myšlienky a trochu sa za to hanbia, ďalej tie, ktoré sa za to nehanbia a napokon tie, ktoré o tom, že šíria cudzie myšlienky, ani nevedia. 


                                                                      Dajúc na bok pôvodcovstvo časti „contentu“, médiá prinajmenej vytvárajú spoločenskú atmosféru. Sú krajinkári spoločenského vedomia. Atmosféra jedny názory podporuje, iné zatracuje, a to často aj bez toho, aby krajinkár sformuloval vlastný úsudok. Niekedy sa zdá, že úlohou médií je dávať argumentom, ktoré vybrali, v mediálnom fast foode konzumovateľnú podobu.


                                                                      Slovenské médiá zároveň nasledujú vlastnú klanovú príslušnosť. Spolu s politikmi a ďalšími „stakeholdermi“ spoločenského života vytvárajú kruhy zasvätencov. Ale nejde tu o žiadny úklad. Skrátka tým, že „Slovensko je jedna veľká dedina“ (hoci presnejšie „asociácia dedín“), aj obchod s myšlienkami prostredníctvom médií sa deje formou komunitného bazáru: majú naň prístup v zásade miestni a priatelia z vnútorného kruhu. No a tí ostatní, ktorí sú z kola von, či tí, ktorí sú nezasvätení, naň hľadia s nedôverou obyvateľa susednej dediny. 


                                                                      Hlavným špecifikom hlavnoprúdových slovenských médií je tak aj v čase internetu ich provinčnosť a s ňou spojené miestne tabu a zaujatosti. Nefungujú potom riadne ani ako „kontrolná moc“ v prípade defektov právneho štátu.


                                                                      Je teda Slovensko otvorenou alebo uzavretou  spoločnosťou, a ako to odráža svet pravidiel? Skúsme si to prejsť.


                                                                      Demokracie je diskuse, povedal už Masaryk. Debata jednostranná, s vychýleným ťažiskom,  angažovaná až fanúšikovsky nie je takouto diskusiou.  


                                                                      Cnosť je to, o čo sa má jedinec usilovať podľa vnútorného kompasu. Cnostná menšina však dáva na obdiv svoju cnosť ako verejný štít. Ak si tým osobuje právo porušovať pravidlá v záujme vyslobodenia štátu zo zajatia tých nehodných, vytvára kastu, ktorá demokratické usporiadanie narušuje.


                                                                      Pre uzavreté spoločnosti sú typické tabu, ktoré časť debaty o spoločnosti vylučujú z diskusie z ideologických / náboženských dôvodov. V slovenskej spoločnosti sú tabu iného druhu a popri tom existujú „tabu de facto“, t.j. témy, ktoré sú z diskusie „vylúčené“ nedostatočným záujmom o ne. 


                                                                      V krajine, kde 

                                                                      • určité pravidlá platia len v knihách,
                                                                      • iné sú nedopečené či nekonzistentné nepodarky, či nie sú prijímané, aby sa reálne plnili, 
                                                                      • prípadne ich vymáhanie je obtiažne a nedostatok rešpektu k nim nemajú len ľudia z okraju spoločnosti ale aj tí, ktorí ich silou verejnej autority majú aplikovať, či dokonca aj ich tvorcovia,
                                                                      • kde určité pravidlá sú len pre krásu, keďže niet lampárne, kam sa pre ich porušenie možno dovolať, by mala prebiehať vášnivá kritická diskusia, prečo je to tak. 


                                                                      Ak potom skutočnej diskusie niet, má  národ reguláciu a normativitu, akú si zaslúži, lebo inú ani nežiada. Nejakú musí mať a tá bude najskôr odrazom partikularít, ktoré chýbajúci, či neefektívny priestor „univerzálneho“ práva vyplnia. 


                                                                      V takejto krajine potom ako z iného vesmíru znejú výrazy ako sudcovský aktivizmus, textualizmus, humanrightizmus, doktrinárne spory a podobne znejú aj postrehy z harvardskej prednášky Solženicyna o úlohe práva na Západe (kde vytýkal západnej spoločnosti práve to, že to s úlohou práva preháňa, keď z neho urobila arbitra aj v prípade čisto morálnych súdov). To je ako keby sa hladujúcemu sedliakovi sťažoval obézny statkár, že sa prejedol pečienky.


                                                                      U nás je ten – pre iných „kontroverzný“ – Súdny dvor Európskej únie, či  Európsky súd pre ľudské práva stále ručnou brzdou, aby sa vlaková súprava práva pri prílišnej rýchlosti na neupravenej trati nevykoľajila. Riešime elementárnu bezpečnosť, nie to, či máme v prvej triede záclonky zalepené žuvačkou.


                                                                      Ešte že sme ako protektorát pod cudzou správou zahraničného vyššieho práva – vďaka pôsobnosti SD EÚ a ESĽP. Ale aj tieto zahraničné výsadky majú len obmedzenú pôsobnosť, keďže u nich pôsobí časový posun a často nie sú podporené vnútorným presvedčením našincov o správnosti ich záverov. 


                                                                      Ide tak skôr o externé bojiská, kam sa presúvajú nedobojované boje z vnútrozemia bez toho, aby boli tieto vnútrozemské zápasy preventívne keď už nie vyriešené, tak aspoň dostatočne vycizelované hrozbou ich prenesenia pred medzinárodné fórum.


                                                                      A hoci systémový neporiadok v práve a štáte, trvajúci desaťročia, spravidla stráca stranícke zafarbenie, predsa len úroveň a stupeň spoločenského konfliktu, ktorý predchádzal obmene politického vedenia v ostatných voľbách, ako aj metódy a formy tohto konfliktu, ktorými aj za tejto vlády pokračuje, prinajmenšom ukazujú, že štát, aj právny, aktuálne prechádza zlomovým obdobím.  


                                                                      Uvedený konflikt sa síce odohráva počas pandémie, ale deje sa len na jej pozadí, ona neurčuje hlavnú dejovú líniu, len kulisy a osvetlenie. Podstatnou je mimoriadna forma zúčtovania s predošlým „režimom“, čo nepopierateľne vystupuje z množstva politických vyhlásení. Atmosféra horlivosti pri tomto zúčtovaní – uskutočňovanom trestnoprávnymi prostriedkami - vedie neraz k rôznym podobám svojvôle OČTK a táto atmosféra mediálne „zhustla“ až tak, že svojvôľu aktéri verejnej debaty dokonca obhajujú (ako trefne poznamenal Michal Lipták).


                                                                      Za takýchto okolnosti sa možno len trpko pousmiať, keď policajný viceprezident na otázku, či bolo v poriadku, ak vyšetrovatelia skutok v policajnom uznesení „smerovali“ tak, aby spadal pod dozor ÚŠP, odpovie aj takto: „(...) nám sa lepšie spolupracuje s tými, čo to tu chcú zmeniť a majú záujem, aby sa veci posúvali dopredu (...).“ 


                                                                      Ani desať zaklínadiel a tona kontextu k tomu neprerobí takýto výrok tak, aby pán viceprezident nevyzeral, že je mu trestný poriadok „šum a fuk“, keďže zjavne spoluprácou s konkrétnou zložkou prokuratúry sledujú mimoprávne ciele. 


                                                                      Takto potom vyzerá aj „právna“ tvár Slovenska – krajiny nepravidiel, kde posledné dva roky sa klin klinom vybíja. Nie je na čom stavať, ale stále je čo búrať.


                                                                      REFERENCIE

                                                                      Kristián Csach (ed.): Ad hoc legislatíva v súkromnom práve. Leges, 2019.

                                                                      Rudolf Chmel (ed.): Slovenská otázka v 20. storočí, Kalligram, 1997. 

                                                                      Bohumil Doležal, Od demokracie k autokracii a oligarchii. Události, máj 2014. Dostupné z http://www.bohumildolezal.cz/texty/rs3170.html 

                                                                      Martin Hanus, Jozef Majchrák: Súd Ivetty Macejkovej, tyzden.sk, 11. 11. 2012 (https://www.tyzden.sk/casopis/12350/sud-ivetty-macejkovej/). 

                                                                      Laura Kellöová, Ján Petrovič: Policajný viceprezident Kišš: Vojnu v polícii nevedieme. Ak ju vedú proti NAKA, ovplyvniť to nevieme (rozhovor), Aktuality.sk, 18.1.2022 (https://www.aktuality.sk/clanok/m5k0cjc/policajny-viceprezident-kiss-vojnu-v-policii-nevedieme-ak-ju-vedu-proti-naka-ovplyvnit-to-nevieme-rozhovor/

                                                                      Lukáš Krivošík: Katastrofa v súostroví Tonga / K nám aj koniec sveta dorazí s omeškaním, Postoj.sk, 19. 1. 2022 (https://www.postoj.sk/97245/k-nam-aj-koniec-sveta-dorazi-s-omeskanim) , 

                                                                      C.S.Lewis: Vnitřní kruh, Londýn, King’s College, 1944, dostupné z http://www.etlabora.cz/c-s-lewis-vnitrni-kruh/ . 

                                                                      Michal Lipták: Nemožno všetko ospravedlňovať horlivosťou, 19. 1. 2022, sme.sk (https://komentare.sme.sk/c/22823590/nemozno-vsetko-ospravedlnovat-horlivostou.html). 

                                                                      František Mikloško: O slovenskej otázke. 29.7.2020, dennikn.sk (https://dennikn.sk/1985185/o-slovenskej-otazke/).

                                                                      Vladimír Mináč: Dúchanie do pahrieb. Návraty k prevratu, Matica Slovenská, 2014.

                                                                      Tomáš Němeček: Gorila podľa Lidových novín: Smutný Phil Marlowe na love goríl, 2.8.2012, sme.sk (https://komentare.sme.sk/c/6480672/gorila-podla-lidovych-novin-smutny-phil-marlowe-na-love-goril.html). 

                                                                      Tomáš Němeček: Recenzent Nicholsonovej knihy vysvetľuje, ako pokračovať v kauze Gorila, 6.8.2012, sme.sk (https://komentare.sme.sk/c/6486851/recenzent-nicholsonovej-knihy-vysvetluje-ako-pokracovat-v-kauze-gorila.html). 

                                                                      Karl Raimund Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé I, OIKOYMENH, 2011.

                                                                      Karl Raimund Popper: Otevřená společnost a její nepřátelé II, OIKOYMENH, 2015.

                                                                      Radoslav Procházka: Rozhádzaná republika. 25 rokov slovenského ústavného neporiadku. N Press, s.r.o., 2018.

                                                                      Radoslav Procházka: Mak proti Gatsbymu. Osud, vina a zodpovednosť za škodu. Edition Ryba, 2009.

                                                                      Radoslav Procházka: Týždeň v práve Rada Procházku: Lietajúci cirkus Eduarda Hegera. Dennikn.sk, 26. 11. 2021 (https://dennikn.sk/2624753/tyzden-v-prave-rada-prochazku-lietajuci-cirkus-eduarda-hegera/?ref=list).

                                                                      Radoslav Procházka: Týždeň vpráve Rada Procházku: Mikasov automat akoniec malicherností. Dennikn.sk, 13. 8. 2021 (https://dennikn.sk/2502290/tyzden-v-prave-rada-prochazku-mikasov-automat-a-koniec-malichernosti/).

                                                                      Klára Pučalíková: Otevřená společnost a její nepřátelé [online]. Brno, 2006 [cit. 2022-01-31]. Dostupné z: https://theses.cz/id/r0gb2a/. Bakalářská práce. Masarykova univerzita, Fakulta sociálních studií. 

                                                                      Alexander Solženicyn: Projev k absolventům Harvard University (1978), Prebraté z časopisu 150000 slov. Texty odjinud, č. 4/1983, roč. 2, vyd. Antonín Liehm, Dostupné z https://kritika.sk/pdf/45_46/13.pdf .

                                                                      László Szigeti (ed.): Slovenská otázka dnes. Výber z textov z časopisu OS 1997 – 2006. Kalligram. 2007.

                                                                      Peter Šamko: Väzobné anomálie ako dôvod na zmeny v inštitúte väzby, Právne listy, 23. 5. 2021 (http://www.pravnelisty.sk/clanky/a966-vazobne-anomalie-ako-dovod-na-zmeny-v-institute-vazby).

                                                                      Vavro Šrobár: Čo znamenal vpád Bélu Kuna pre nás a pre Maďarov In: Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919 Ed. A. Pogorielov a J. Zimák (G. A. Bežo Trnava 1936) s. 7- 9, podľa  https://sk.wikipedia.org/wiki/Vavro_Šrobár 

                                                                      Ján Štrasser: František Mikloško. Rozhovory o dobe a ľuďoch. Slovart, 2016.

                                                                      Zamosta: Amnestie alebo Vláda „v pazúroch právnikov a technokratov moci“!? 23. 3. 2017 zamosta.blog.pravda.sk (https://zamosta.blog.pravda.sk/2017/03/23/amnestie-alebo-vlada-v-pazuroch-pravnikov-a-technokratov-moci/

                                                                      Lucia Žitňanská: prejav dňa 28. 3. 2017 v pléne Národnej rady Slovenskej republiky.

                                                                      Zápisnica z 29. schôdze Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky 3. a 4. mája 2011 – bod 3 (Lex Školstrav).

                                                                      Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009.