Dokazovanie súdnej notoriety

Dňa 3. februára 2025 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) vo veci určenia neúčinnosti právneho úkonu tak, že rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie Najvyššieho súdu je evidované pod sp. zn. 7Cdo/123/2023. Najvyšší súd pritom formuloval názor, že ak súd považoval rozsudok vydaný súdom v inom súdnom konaní za skutočnosť, ktorá mu je známa z úradnej činnosti, tak je jeho procesnou povinnosťou sporové strany o tomto informovať a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa, ak z rozsudku plánoval pri svojom rozhodovaní vychádzať.

Skutkový stav a konanie na súde prvej inštancie

Súd prvého stupňa určil, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, je voči žalobcovi právne neúčinná. Zo skutkového stavu vyplynulo, že žalobca uzavrel ako veriteľ so svedkom X. zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytol žalobca svedkovi X. ako dlžníkovi bezúročnú pôžičku vo výške 20 000 eur. Svedok X. v dohodnutej lehote splatnosti žalobcovi túto pôžičku nevrátil. Svedok X. bol v čase uzatvárania pôžičky vlastníkom predmetných nehnuteľností. Uvedené nehnuteľnosti však svedok X. na základe kúpnej zmluvy previedol na žalovaného. Žalobca sa podanou odporovacou žalobou domáhal určenia, že kúpna zmluva je voči nemu právne neúčinná. Ak ide o žaloby o určenie neúčinnosti právnych úkonov, je základným predpokladom existencia vymáhateľnej pohľadávky medzi veriteľom a dlžníkom, pričom v postavení veriteľa v tomto spore bol žalobca a v postavení dlžníka bol svedok X.

Žalovaný argumentoval tak, že pohľadávka žalobcu voči svedkovi X. z titulu zmluvy o pôžičke nie je pohľadávkou vymáhateľnou, nakoľko vymáhateľnou pohľadávkou je len taká pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. V tomto sa súd prvej inštancie s argumentáciou nestotožnil z dôvodu, že existencia pohľadávky žalobcu voči svedkovi X. je preukázaná listinnou zmluvou o pôžičke. Počas celého súdneho konania nebola existencia pohľadávky žalobcu voči svedkovi X. žiadnym spôsobom spochybnená. Súd prvej inštancie pod pojmom vymáhateľná pohľadávka rozumie takú pohľadávku, ktorá je nepochybná a môže byť úspešne vymáhaná. Vymáhateľnou je teda pohľadávka, ktorá môže byť úspešne uplatnená v súdnom konaní, pričom v prípade o určenie neúčinnosti právnych úkonov, môže súd ako prejudiciálnu otázku riešiť aj otázku vymáhateľnosti pohľadávky. Súd prvej inštancie túto prejudiciálnu otázku vyriešil tak, že pohľadávku žalobcu voči svedkovi X. považoval za vymáhateľnú pohľadávku z dôvodu, že v konaní žalovaná strana žiadnym spôsobom nevyvrátila a nespochybnila tvrdenia žalobcu o poskytnutí pôžičky svedkovi X. Okrem toho pohľadávka žalobcu voči svedkovi X. bola žalobcovi priznaná súdnym rozhodnutím.

Konanie na odvolacom súde

Odvolací súd rozhodol o odvolaní žalovaného tak, že rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že rozdielnou interpretáciou pojmu vymáhateľná pohľadávka podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zaoberal Najvyšší súd v rozhodnutí z 24. júna 2020 so sp. zn. 6Cdo/237/2017. V nadväznosti na to poukázal na právny názor Najvyššieho súdu uvedený v zbierkovom rozhodnutí R 44/2001. Dané rozhodnutie však stratilo povahu ustálenej rozhodovacej praxe v dôsledku následného rozdielneho riešenia predmetnej otázky v iných rozhodnutiach Najvyššieho súdu, v ktorých bol pojem vymáhateľná pohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka[1], zatiaľ čo inde bol tento pojem interpretovaný v súlade s rozhodnutím R 44/2001, t. j. ako žalovateľná pohľadávka[2]. Odvolací súd sa stotožnil s výkladom, podľa ktorého pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia – exekúciu. Takýto výklad označil za ústavne konformný aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. júla 2015. Aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu a ani občianskoprávna doktrína nezotrvávajú na takom výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia R 44/2001.

Ďalej odvolací súd poukázal na § 217 ods. 1 prvá veta Civilného sporového poriadku, podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Súd prvej inštancie z vlastnej úradnej činnosti zistil, že pohľadávka žalobcu zo zmluvy o pôžičke bola žalobcovi voči dlžníkovi svedkovi X. priznaná súdnym rozhodnutím. Predmetné rozhodnutie predložil odvolaciemu súdu aj žalobca spolu s vyjadrením k odvolaniu, teda žalobca disponoval voči dlžníkovi svedkovi X. vymáhateľnou pohľadávkou, priznanou právoplatným a vykonateľným exekučným titulom.

K námietke odvolateľa, že prvoinštančný súd nevykonaním dôkazu - rozhodnutia, na základe ktorého má mať žalobca súdom priznanú pohľadávku voči svedkovi X., i keď z neho vychádzal pri vyhodnocovaní dôkazov, argumentoval odvolací súd odkazom na § 186 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého skutočnosti známe súdu z jeho činnosti sa nedokazujú.

Konanie pred Najvyšším súdom

Najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí uviedol, že ak odvolací súd „považoval za skutočnosť známu mu z úradnej činnosti (t. j. z inej činnosti než z dokazovania v danej právnej veci) rozsudok vydaný súdom v inom súdnom konaní, bolo jeho procesnou povinnosťou, ak z neho chcel pri svojom rozhodovaní vychádzať, strany sporu o tom informovať, poskytnúť im možnosť vyjadriť sa, inak sa dopustil porušenia práva procesnej strany vyjadriť sa k takejto skutočnosti (vrátane polemiky s tým, či vôbec ide o súdnu notorietu), uplatniť odlišné tvrdenia a navrhnúť dokazovanie k preukázaniu svojich odlišných tvrdení, ktorý postup bol v rozpore s ústavným zákazom prekvapivých rozhodnutí, resp. s ústavnou požiadavkou, aby rozhodnutie bolo pre strany predvídateľné“.

Žalovaný teda v dovolaní argumentoval nevykonaním dôkazu preukazujúceho významnú právnu skutočnosť, z ktorého odvolací súd vychádzal, pričom tento dôkaz strana predložila až v odvolacom konaní. Odvolací súd tvrdil, že ide o skutočnosť známu súdom z úradnej činnosti, a tak ju netreba dokazovať.

Najvyšší súd tak sformuloval stanovisko, že ak súd považuje nejakú skutočnosť mu známu z úradnej činnosti, je jeho procesnou povinnosťou v prípade, ak z nej plánoval pri svojom rozhodovaní vychádzať, sporové strany o tomto informovať a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa. V opačnom prípade by išlo o nepredvídateľné súdne rozhodnutie.

[1] K tomu pozri napr. sp. zn. 5Cdo/188/2010 a sp. zn. 6Cdo/253/2012.

[2] K tomu pozri napr. sp. zn. 4Cdo/198/2010 a sp. zn. 2Obdo/69/2012.