Stručne o predbežnom posúdení sporu
Predbežné posúdenie sporu je inštitútom civilného procesného práva, ktorý je ukotvený v ustanoveniach § 171 ods. 1 a najmä v § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého „... súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.“. Hlavným účelom predbežného posúdenia sporu je docieliť súdne rozhodnutie, ktoré spĺňa atribút predvídateľnosti a nie je tak pre strany sporu prekvapivé. Okrem toho ide aj o právnu istotu strán sporu a garanciu práva strany sa relevantne vyjadriť.
Predbežné posúdenie sporu sa dá rozdeliť na predbežné skutkové posúdenie a na predbežné právne posúdenie. Prvé z nich obsahuje určenie skutkových tvrdení, ktoré sú medzi stranami sporné alebo nesporné, ktoré dôkazy budú vykonané a ktoré nie. Predbežným právnym posúdením sa rozumie to, ako sa súdu vec javí po právnej stránke.
Rozsah uvádzania predbežného posúdenia sporu
Účelom predbežného skutkového a právneho posúdenia teda je to, aby strany sporu vedeli, na čom sú a čo môžu v ďalšom vývoji sporu očakávať. V praxi však nepanuje zhoda ohľadom toho, aký rozsah predbežného posúdenia majú súdy stranám uvádzať. V podstate existujú dva názorové prúdy, a síce, minimalistický prístup a druhý, preferovanejší názor, že súd má vopred uviesť, ako sa mu vec javí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 5Cdo/30/2023 zo dňa 25.01.2024 uviedol akýsi „návod“ na rozsah predbežného právneho posúdenia a toho, ako by malo vyzerať. Z uznesenia vyplýva, že svoju povinnosť spojenú s uvedením predbežného právneho posúdenia splní súd tým, že s predmetnými závermi oboznámi osoby prítomné na prvom pojednávaní. Rovnako tak sudca na prvom pojednávaní oznámi, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Ďalej Najvyšší súd SR v uznesení pokračuje nasledovne: „Tieto procesné úkony súdu bezprostredne nadväzujú na prípravu pojednávania a jej efektívne zvládnutie. Náležité splnenie uvedených povinností je podmienené dôsledným oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami, celkovým skutkovým stavom veci, procesnými podaniami strán a súd musí v neposlednom rade vychádzať z predbežného právneho posúdenia veci. Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení a vymedzenie predmetu dokazovania má zásadný význam pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný. Súčasne je však kladený väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu a za rovnako transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Formulovanie sporných a nesporných skutkových tvrdení spolu s označením dôkazov, ktoré budú súdom vykonané, nie je samoúčelné. Tieto závery majú síce pre súd iba predbežný charakter, musia však vychádzať zo znalosti veci a musia byť argumentačne udržateľné. Vo všeobecnosti platí, že v záujme spravodlivosti a zákonnosti sa súd počas nasledujúceho konania môže v nevyhnutnej miere odkloniť od pôvodných predbežných záverov vo vzťahu k skutkovej stránke veci a k dokazovaniu. Je však zároveň povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov. [...] Z hľadiska výpovednej hodnoty predbežného právneho posúdenia veci je nevyhnutné, aby bolo stanovisko súdu určité a zrozumiteľné. Na jeho základe musí byť stranám a ich zástupcom dostatočne zrejmé, aký výrok rozhodnutia vo veci samej možno očakávať v nadväznosti na predbežné prejednanie sporu a prípravu pojednávania. Predbežné právne posúdenie veci nemôže súd zúžiť iba na zjednodušené konštatovanie, že sa mu na základe obsahu spisu žaloba javí ako dôvodná, prípadne ako čiastočne dôvodná alebo nedôvodná. Súd je povinný subsumovať významné skutkové okolnosti prípadu pod konkrétne hmotnoprávne ustanovenia a prezentovať relevantný právny záver. [...] Predbežné právne posúdenie veci má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a pod. Ide o zásadný inštitút, ktorého účelom je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania, vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Súd nie je takto formulovaným záverom striktne viazaný. Opak by nevyhnutne viedol k absurdným dôsledkom a k deformovaniu rozhodovacieho procesu. Z podstaty výkonu spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd musí byť pri svojich právnych záveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom objektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje. Priamo obmedzený teda nemôže byť ani vlastným predbežným právnym posúdením veci. Ak sa však od neho chce zásadným spôsobom odkloniť, čo má bezprostredný vplyv aj na konečné súdne rozhodnutie, je v záujme právnej istoty nevyhnutné, aby sa v odôvodnení rozhodnutia s týmto odklonom náležite vysporiadal. Inak by bol popretý účel samotného predbežného právneho posúdenia veci..“.[1]
Ďalšia polemika nastáva pri otázke, či má aj odvolací súd povinnosť uvádzať predbežné právne posúdenie v prípade, ak je nariadené pojednávanie i na druhom stupni. Opäť, v praxi existujú 2 názory, ktoré sú protichodné.
Prvým názorom je názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý bol prezentovaný v uznesení sp. zn. 7Cdo/17/2021 zo dňa 29.04.2021. Podľa neho je vylúčené predbežné právne posúdenie veci, s poukazom na odlišnú povahu konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania a poukazom na § 382 CSP, ktorý hovorí, že „ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.“. V tejto súvislosti Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení uviedol, že „Napokon odlišnej povahe konania v prvej inštancii (ako tzv. nachádzacieho konania) a odvolacieho konania (ako konania prieskumného) zodpovedá aj odlišná úprava priebehu pojednávania na odvolacom súde (urobená súčasťou § 385 ods. 2 CSP), vylučujúca čo i len primerané použitie ustanovení o konaní pred súdom prvej inštancie - vrátane úpravy požadujúcej uvedenie v tejto fáze konania i predbežného právneho posúdenia veci (§ 181 ods. 2 CSP).“.
Druhý názor zastáva Ústavný súd Slovenskej republiky a prezentuje ho v závere uznesenia sp. zn. III. ÚS 205/2022 zo dňa 12.04.2022 ako obiter dictum tak, že „[...] predbežné právne posúdenie ako osobitý komunikačný nástroj materiálneho vedenia sporu prispieva nielen k efektivite konania, ale aj k predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a v konečnom dôsledku k naplneniu základných práv strán sporu. Svoje miesto má predovšetkým na začiatku konania, no jeho aplikáciu nemožno vylúčiť ani v neskoršom štádiu konania, odvolacie konanie nevynímajúc (§ 378 ods. 1 v spojení s § 181 ods. 2 CSP). Pri zopakovaní dokazovania by aj odvolací súd mal dať stranám najavo, akú skutkovú otázku a z akého dôvodu rieši. To však môže vyplynúť aj z jeho postupu, ktorý nadväzuje na úkony strán tak, ako tomu bolo v spore sťažovateľa, ktorý mal aj v konaní o odvolaní dostatočný priestor na to, aby identifikoval a reagoval na rozhodujúcu a skutkovo spornú okolnosť.“.[2]
Čo ak súd svoj predbežný názor v priebehu konania zmení
V priebehu konania sa môže stať, že na základe vykonaného dokazovania súd zmení svoj predbežný názor na spornú vec, a tak príde aj k zmene jeho predbežného posúdenia. Otázkou potom je, či má súd povinnosť takúto skutočnosť oznamovať stranám sporu.
V prípade, ak by rozhodnutie súdu po zmene predbežného názoru išlo na vrub strane, ktorá na základe tohto rozhodnutia súdu stratila možnosť uplatniť prostriedok procesného útoku alebo obrany, bolo by vhodné, aby súd túto zmenu stranám oznamoval a dal im možnosť sa k nej vyjadriť. Ak by ale zmena nemala žiaden vplyv na skutkový stav veci, nie je potrebné ju oznamovať.
Chýbajúce alebo nedostatočné predbežné posúdenie ako odvolací a dovolací dôvod
Skutočnosť, že súd opomenie alebo uvedie nedostatočné predbežné posúdenie, možno brať ako nedostatok v procesnom postupe súdu. Podľa prvej línie názorov[3] nemôže ísť o dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP[4] (a teda ani o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP – keďže ide o totožné dôvody), ide však o inú vadu konania; iná vada konania je len odvolací dôvod [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP], nie je už dovolacím dôvodom.
Táto prvá línia názorov na čele s uznesením Najvyššieho súdu SR so sp. zn. 2Obdo/56/2020 zo dňa 28.12.2020 (R 60/2021) má za to, že chýbajúce predbežné posúdenie nie je prekážkou pre strany sporu v uplatňovaní ich iných procesných práv. Na základe toho už len možnosť namietať tento nedostatok v odvolacom konaní nemá za následok porušenie práva na spravodlivý proces, keďže v odvolacom konaní môže dôjsť k jeho zhojeniu.
Tento názor sa môže javiť ako diskutabilný, nakoľko to, či prišlo k porušeniu práva na spravodlivý proces nezávisí od podmienky, či nedostatok možno zhojiť v odvolacom konaní.
Druhá línia názorov[5], ktorá existovala ešte pred vydaním spomínaného uznesenia Najvyššieho súdu SR so sp. zn. 2Obdo/56/2020, sa držala idey, že pri neuvedení predbežného posúdenia ide o porušenie práva na spravodlivý proces. Po vydaní daného uznesenia však súdy akceptujú skôr názor, že ide o inú vadu konania.
V prípade odvolacích dôvodov môže teda ísť buď o dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) alebo podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), pričom posúdenie tejto otázky by záviselo od konkrétneho prípadu. Treťou možnosťou je ešte dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Lepšie by tak asi bolo, ak by bol využitý dôvod podľa písm. b) alebo h), nakoľko dôvod inej vady konania je braný skôr ako akýsi zberný kôš pre ťažko podraditeľné situácie.
Dôležité je však uviesť, že nedostatok v podobe neuvedenia predbežného posúdenia sporu zo strany súdu je nutné namietať už v odvolaní, aby ho strana sporu mohla namietať aj v dovolaní.
Záverom tak možno zhrnúť, že inštitút predbežného posúdenia sporu jednoznačne prispieva k predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a tým pádom aj k právnej istote adresátov a zvyšovaniu dôveryhodnosti súdnej moci.
Autor: Mgr. Sabína Huťová
[1] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/30/2023 zo dňa 25.01.2024, bod 9.
[2] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 205/2022 zo dňa 12.04.2022, bod 15.
[3] K tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR so sp. zn. 2Obdo/56/2020 publikované ako R 60/2021 a nasledované ďalšími rozhodnutiami - uznesenia Najvyššieho súdu SR so sp. zn. 7Cdo/45/2020, so sp. zn. 7Cdo/111/2020 a so sp. zn. 1Obdo/92/2018, Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 643/2022-14.
[4] § 420 písm. f) CSP: „súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“.
[5] K tomu pozri uznesenie Krajského súdu v Bratislave so sp. zn. 2 Co 200/2017 zo dňa 22.07.2019, uznesenia Krajského súdu Trnava so sp. zn. 10 Co 201/2019 zo dňa 27.02.2020 a so sp. zn. 11 Co 149/2018 zo dňa 06.05.2019, uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica so sp. zn. 17 Co 364/2017 zo dňa 24.10.2018.
