VEĽKÝ SENÁT OBČIANSKOPRÁVNEHO KOLÉGIA NAJVYŠŠIEHO SÚDU SR K USTANOVENIU § 80 ODS. 2 CSP
Dňa 5. augusta 2025 sa veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1VCdo/4/2024, zaoberal otázkou, či je súd pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný svojím procesným rozhodnutím o zmene žalobcu.
Najvyšší súd rozsudkom zamietol dovolanie žalobkyne a teleologickou, historickou a systematickou interpretáciou ustanovenia § 80 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) dospel k záveru, že súd nie je pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný svojím procesným rozhodnutím o zmene žalobcu (§ 80 ods. 2 CSP).
KONANIE NA SÚDE PRVEJ INŠTANCIE
Okresný súd Košice rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobu, ktorou sa právna predchodkyňa žalobkyne domáhala zaviazania žalovaného k úhrade peňažnej sumy spolu s príslušnými úrokmi z omeškania, a to titulom plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy o poskytnutí úveru.
Pôvodná žalobkyňa navrhla v priebehu konania zmenu na strane žalobkyne z dôvodu postúpenia pohľadávky. Prvostupňový súd tak uznesením pripustil, aby namiesto pôvodnej žalobkyne vstúpila nová žalobkyňa. Uviedol k tomu, že nespornou skutočnosťou bolo postúpenie pohľadávky banky (pôvodnej žalobkyne) na nebankový subjekt (novú žalobkyňu). Popri posudzovaní platnosti postúpenia pohľadávky okresný súd zistil, že žalovaný ešte pred postúpením pohľadávky na nebankový subjekt nebol účinne vyzvaný bankou na zaplatenie celej splatnej pohľadávky. Keďže žalobkyňa nepreukázala zaslanie osobitnej výzvy v zmysle príslušných ustanovení zákona o bankách, podľa súdu prvej inštancie pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt išlo o postúpenie v rozpore so zákonom. Keďže samotné postúpenie odporuje zákonu a nie je možné v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), je postúpenie predmetnej pohľadávky zakázané. Išlo by tak o neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ. Z tohto dôvodu prvoinštančný súd rozhodol, že žalobkyňa v spore nie je aktívne vecne legitimovanou, a preto žalobu zamietol.
KONANIE NA SÚDE DRUHEJ INŠTANCIE
Krajský súd v Košiciach rozsudkom (v poradí taktiež druhým) rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že podstata sporu spočívala v posúdení, či žalovaný bol/nebol úverujúcou bankou, ako postupcom, účinne vyzvaný na jej zaplatenie, a teda či bol platne naplnený zámer banky, svoju už zosplatnenú pohľadávku bez súhlasu žalovaného, zmluvne postúpiť na žalujúci nebankový subjekt. V tejto súvislosti sa stotožnil s postupom prvoinštančného súdu.
Odvolací súd v odôvodnení doplnil, že zmluva o postúpení pohľadávky banky na nebankový subjekt bez súhlasu klienta pod následkom absolútnej neplatnosti (§ 39 OZ) musí spĺňať zákonné podmienky ustanovené v zákone o bankách. Neplatnosť takejto cesie, na ktorú súd prihliada ex offo, spôsobuje nemožnosť vymáhania dlžných súm postupníkom pre nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie.
KONANIE PRED NAJVYŠŠÍM SÚDOM
Žalobkyňa dovolaním namietala nesprávne právne posúdenie veci týkajúce sa otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Vymedzila právnu otázku, či je súd pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný svojím procesným rozhodnutím o zmene žalobcu.
Žalobkyňa odklon odvolacieho súdu od uznesenia NS SR pod sp. zn. 3Cdo/57/2020 postavila na argumente, že záver o zamietnutí žaloby pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne odporuje rozhodnutiu o pripustení zmeny žalobkyne z dôvodu postúpenia pohľadávky.
Najvyšší súd v danom rozhodnutí pod sp. zn. 3Cdo/57/2020 uvažoval tak, že kým podmienkou pozitívneho rozhodnutia o zmene podľa § 92 ods. 2 a 3 starého Občianskeho súdneho poriadku bolo preukázanie vzniku právnej skutočnosti spôsobilej privodiť prevod alebo prechod práva či povinnosti z pôvodného účastníka konania na inú osobu, tak podmienkou vyhovenia návrhu na zmenu strany sporu podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP je preukázanie prevodu alebo prechodu práva (že k nemu skutočne došlo).
V aktuálnom prípade sa však vec prejedávajúci senát 4C s vyššie uvedeným právnym názorom NS SR nestotožnil a vyhodnotil ho ako príliš formálny a striktný z gramatického hľadiska výkladu ust. § 80 CSP. Preto vec postúpil na prejednanie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia NS SR.
Veľký senát mal k dispozícii i stanoviská od viacerých subjektov, napr. od ministra spravodlivosti a niektorých právnických fakúlt. Tieto sa stotožnili s názorom senátu 4C, a síce, že ust. § 80 ods. 1 a 2 CSP sa majú vykladať teleologicky (na základe účelu/zmyslu).
Veľký senát sa tak stotožnil so senátom 4C a vyslovil, že „aj napriek formulačnej zmene § 80 ods. 2 CSP oproti zneniu § 92 ods. 3 OSP nedošlo k premene samotnej podstaty rozhodnutia o pripustení zmeny, ktorá má len a výlučne procesnoprávne dôsledky ako výsledok rozhodovania o procesnom postupe. Takéto právoplatné rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci (§ 230 CSP) a nezakladá ani právoplatné vyriešenie prejudiciálnej otázky vo vzťahu k uplatnenému nároku.“.
Pri rozhodovaní o zmene subjektu podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP tak súd skúma, či v danom prípade ide o právnu skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, či skutočne nastala a či je v konkrétnom prípade spôsobilá mať za následok prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. Otázku vecnej legitimácie posudzuje súd až v rozhodnutí o veci samej na základe riadne vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci.
